Stvorenie

Vždy, keď počas letnej bezoblačnej   noci zakloním hlavu, zatočí sa mi... A s ňou i celé telo... Inštinktívne hľadám stabilitu. Rozkročím sa a roztiahnem ruky, mysliac si, že  môžem ešte viac zakloniť hlavu a vidieť všetko, čo sa rozprestiera nado mnou. Nado mnou? Lepšie povedané  „v zornom poli mojich očí“. Čo je to? Body, ktoré vytvárajú obrazy. Útvary opakujúce sa noc čo noc. Rok čo rok...

Dali sme im poetický názov: hviezdy, stellen, starrs, csillag...

Malé svetielka. Niektoré jasnejšie, iné matné, daktoré akoby v hmle i také - ľudským okom nerozoznané a tých je vraj  viac ako viac.

Vždy sa zamyslím, či je to iba  opona, alebo už samotné predstavenie. Ak je to iba opona, čo sa za ňou skrýva? Aká bude  scéna, kulisy, a aký dej sa bude odohrávať? Kedy sa opona vytiahne? A kedy to  začne?

Alebo to snáď už začalo, ani sme si to nestihli všimnúť? Ó, aké veľkolepé! Nespútané, nekonečné. Večná nekonečná tma s horiacimi ohníčkami. Naoko pokojne svietiacimi, nemennými... 

A to všetko  nad mojou hlavou. Aj nad vašou...

Kedy je nočná obloha najkrajšia? V auguste? So slzami svätého Vavrinca. Alebo v  októbri?

Vždy je nádherná! Krásna i desivá zároveň. Svojou veľkou ohromnosťou, nedosiahnuteľnosťou a mojou malou úbohosťou a bezmocnosťou...

Veď, čo ak to všetko nado mnou prestane zrazu držať pokope a stiahne ma to niekam, kde už slnko - naše Slnko  nezasvieti..?

Ukážte mi jeden pevný bod vo vesmíre...

Napohľad nemenný a stály, ale on je nesmierne živý a dynamický.

Vedci  vypočítali, že vesmír sa rozpína!!

Znamená to, že rastie.  Kto rastie, ten  dospieva... A keď „dospieva“, prestane sa rozpínať a „dospievame“ aj my?

Tak, teda, on sa rozpína... Rastie, zväčšuje svoj objem... To všetko si viem ako-tak  predstaviť. Verím, že je to tak. Tvrdia to profesionáli, ktorí to vyrátali  exaktnými   metódami.

Neviem sa vyrovnať iba s tým, že sa rozpína niekam. Kam? Do čoho? Čo sa ním zapĺňa? Ak sa rozpína, nie je nekonečný. Má svoje hranice. A čo je za hranicami nášho známeho-neznámeho vesmíru?

Má to čiernu „farbu“ ničotného ničoho?  Je to slizké, studené? Do akého neznáma nás vesmír strháva? Do čoho ten náš vesmír lezie?  A lezie on do toho? Alebo „ono“ náš vesmír nemilosrdne „vcucáva“? A má to veľké oči? Aj zuby? Nehovorím o „ufónoch“. Tí predsa neexitujú... Hoci najnovšie seriózne  vedecké hypotézy predpokladajú existenciu nielen špecifickej formy života v hlbinách - či výšinách vesmíru,  ale  i existenciu inteligentných bytostí.

Predstavme si, že máme teleskop, ktorý „dovidí“ až na „kraj“ vesmíru, teda na hranicu vesmíru a „čoho?“ Nemôžem povedať priestoru... Bol by to veľmi vzrušujúci  pocit. Zazrieť ako sa vesmír rozpína, zväčšuje, anektuje, globalizuje, zvesmírňuje „okolie“.  Asi by sme sa ocitli na pokraji, toho, kde už, či ešte, nie je priestor ani čas v našom ponímaní...

A vesmír si vytvára priestor a čas, podmienky na svoju existenciu  na hraniciach nekonečna.

Nekonečno nemá hranice... Ťažko nájsť vhodné slová...      

Ak sa vesmír rozpína, musí sa rozpínať do niečoho.

Odpoveď: Rozpína sa do ničoho. Je naivná a neobstojí.  Nič je nič. Ako hovorí ľudová múdrosť:  „Kde nič nie je, tam ani smrť neberie...“

Vo vesmíre je všetko až príliš materiálne a hmotné, vyrátateľné, nabité energiou, i keď zatiaľ akoby skrytou – čiernou. A toto by mala vyvážiť prázdnota za hranicami nášho „poznaného“, reálneho, existujúceho vesmíru? Ale do prázdna sa nemôže nič rozpínať. Lebo prázdno je nič.  Hranica vesmíru a javy na tejto hranici!

Vysvetlí niekto to, do čoho sa bezhlavo rozpína náš zlatý, bezpečný, hmotný, tak povediac zmapovaný vesmír? Uverím výpočtom, hoci sa o tom nikto z nás  nikdy nepresvedčí.

Ak je náš vesmír „veľký“, aké obrovské musí byť „to“, do čoho sa rozpína. Vesmír je časopriestorová veličina – jednotka, tak sa asi bude rozpínať  do „väčšej  veličiny o  x-dimenziách“.  Do ešte väčšieho „vesmíru“. A keď ho naplní tak,... To by už stačilo! Koniec nepoznáme.  Ale začiatok, ten je úplne jasný!   

Na počiatku stvoril Boh nebo a zem.

To znamená, že Boh bol  prítomný v ničom, lebo bolo nič. Nebolo nebo, ani zem, ani čas, ani priestor. Nič a Boh. Absolútna desivá prázdnota a ticho. „Iba“ tajomnosť veľkolepej Božej prítomnosti v ničom. 

Sám jediný, slobodne sa rozhodol, že stvorí svet. Stvoril okolo seba okolie: nebo, zem, teda vesmír. Nebo nehmotné duchovno a zem  hmatateľné hmotno – matéria s určitým chemickým zložením a fyzikálnymi vlastnosťami, ktoré sa dajú vyjadriť matematickými hodnotami a fyzikálnymi veličinami. 

Zem však bola pustá a prázdna, tma bola nad priepasťou a Duch Boží sa vznášal nad vodami. Súčasťou stvoreného vesmíru bola i priepasť a vody, nad ktorými sa vznášal Duch  Boží.

Nevieme, aké bolo nebo, ale zem bola pustá a prázdna.

Tma bola nad priepasťou. Priepasť to nie je  nič hmatateľné. Šírka a dĺžka neznamená  nič. Ak povieme, že je niečo nebotyčné. Tak to niečo má závratnú výšku a vieme si to prestaviť  tak, že nedovidíme na vrchol, ktorý sa nám stráca v nedozerne... Priepasť má svoju  hĺbku, temnú hĺbku.  Priepasť a hĺbka tvoria nerozlučiteľnú dvojicu.

Priepasť s nekonečnou hĺbkou a rizikom pádu? Nenávratna? Smrti? Osamotenia? Večného, nekonečného. Čoho? Zatratenia?

Priepasť! Tú Boh nestvoril, ale bola tu v momente stvorenia neba a zeme. Bola medzi nebom a zemou a bola ich prirodzeným deliacim prvkom, ktorý garantoval nezlučiteľnosť či nemiešatelnosť takých rozdielnych a zároveň symbiotických protipólov ako hmotno a duchovno. Tma nad priepasťou... ešte viac priepasť prehlbuje. Nie je zaujímavá tma, ale  priepasť. Čo, ak svätopisec nenašiel iný výraz na obávanú čiernu dieru. /Veď všetko je len hra, či vojna pojmov.../

Čierna diera! Kde je hmota taká hustá, že cez ňu neprejde svetlo... Čierna diera asociuje hlbočinu bez zreteľného začiatku a konca... a ten zahaľuje tma nad priepasťou. Nad a pod je nerozoznateľné. Nie je  tma nad priepasťou  tmavá, skrytá hmota? Tvorí až 90 % vesmíru... Čierna diera ako peklo, z ktorého niet úniku. Čierna diera ako smetisko vesmíru. Vesmírny hltač všetkého. Zatrateného duchovna   i zablúdenej matérie. Niet z nej úniku, absorbuje absolútne všetko, aj absolútno.

PANTHA REI. Čas plynie, plynie ako voda. Ticho, upokojujúco. Niet sa kam náhliť. Nič  je na dosah. Niet sa za   kým náhliť. Nikto  je. Duch Boží sa vznášal nad vodami...

Moderné teórie elementárnych častíc zaviedli termín: „struny“. Sú to dlhé a ťažké objekty s nepatrným prierezom, ktoré vznikli počas prvých etáp vesmíru. V horúcich počiatočných etapách vesmíru bola látka v symetrickej fáze, podobne ako tekutá voda – t.z. , že bola rovnaká v každom smere a v každom bode. Svätopisec detailne, názorne a jednoducho  vysvetlil ťažko  definovaný  pojem dnešných  „strún“.

Tu povedal Boh: „Buď svetlo!“ a bolo svetlo. Boh videl, že svetlo je dobré i oddelil svetlo od tmy.

Ktosi povedal: „Tma je iba nedostatok svetla.“  Tma je prirodzená. Rozptýli ju iba prúd fotónov – svetlo. Po zhasnutí svetla, sa rozhostí tma. Tma je všade okolo nás. Svetlo ju zaženie. Existuje tma? Veď ju nevidíme. Boh nestvoril tmu, ale stvoril svetlo, ktoré bolo dobré. Ak vyhasne zdroj svetla, nemožno povedať, že nastala tma. Možno skonštatovať, že nie je svetlo. Svetlo je akýsi úžasný bonus. I napriek „neexistujúcej“ tme hovoríme, že svetlo rozptýli tmu. V tme tápeme, sme neistí. O tme nemožno povedať, že už bola. Jednoducho tma je tma – nič, veď nebola stvorená. A zároveň tma je prirodzenosťou samou o sebe. Predstavme si deň bez slnka, noc bez mesiaca a hviezd,  a samozrejme bez sviečky, žiarovky, zápalky... A dostaneme to, čo bolo. Nemožno povedať, že je tma. Možno usúdiť, že nie je svetlo. Tma, ktorá je v presile, a to je zaujímavé, nepohltí svetlo. Zdroj svetla svieti bez ohľadu na tmu. A trpezlivá tma čaká. Čaká, kým  zdroj  svetla vyhasne. Proti svetlu tma nič nezmôže. Ale pri stvorení to bolo inak...Boh  oddelil svetlo od tmy. Z toho vyplýva, že zjavne nejde o tmu a zdroj svetla, ako ich poznáme my dnes.

Po veľkom  tresku bol vesmír horúci, opticky nepriehľadný inflačný. Asi o 3 miliardy rokov sa hmota oddelila od energie.  A vesmír je priehľadný. A bolo to dobré...

Potom Boh povedal: „Buď obloha  uprostred vôd a staň sa delidlom medzi vodami a vodami!“

Súčasné vedecké teórie hovoria, že voda sa na Zem dostala z vesmíru pravdepodobne  prostredníctvom  meteoritu alebo kométy. Znamená to, že voda bola prinesená  na Zem z hlbín, diaľav vesmíru... Pri stvorení bola zem pustá a prázdna. 

Potom Boh povedal:“ Vody, ktoré ste pod nebom, zhromaždite sa na jedno miesto a ukáž sa súš!“ 

Zem získava svoju podobu so súšou a morom, lebo vody pod nebom sa zhromaždili na jedno miesto... Pangea  - prvotný  kontinent!

Tu Boh povedal: „Zem, vyžeň  trávu, rastliny s plodom semena a ovocné stromy, prinášajúce plody, v ktorých je ich semeno, podľa svojho druhu na zemi!“

Najprv tráva, potom rastliny a napokon stromy. Správne poradie! Potvrdzujú ho biológovia.

Dôležitejšie však je uvedomiť si, že Boh dal zemi príkaz vyhnať rastlinstvo. Pôvod rastlinstva a jeho genetických informácií je veľmi úzko spojený so zemou, pretože ona na jeho pokyn musela vyhnať trávu, rastliny i stromy.

Tu Boh povedal: “Buďte svetlá na nebeskej oblohe na oddeľovanie dňa od noci! A buďte na znamenie pre obdobia, dni a roky! I buďte svetlami na nebeskej oblohe, aby ste osvetľovali zem!“

Vzápätí svätopisec poukazuje opäť na udalosti, ktoré sa udiali pri vzniku galaxií a hviezd.

Pravdepodobne nejde o časovú súvislosť, ale  o dôležitosť, ktorou chcel Boh zrejme poukázať na poradie významnosti Zeme. Blízkej, krásnej, tichej, pokojnej i nevyspytateľnej.

I dnes sa vesmír  vyvíja, rozpína sa. Hviezdy vznikajú a zanikajú...

Sú znameniami pre obdobia: pozeraním sa do hlbín vesmíru –  pomaly spoznávame dávnu minulosť...

Tu Boh povedal: „Vody, hemžite sa množstvom živých tvorov...

Vedci skutočne  potvrdili, že život na zemi vznikol v moriach – vo vode!

...a okrídlené tvory, lietajte ponad zem na nebeskej oblohe!“

Po vodných živočíchoch sa vyvíjali vtáky...

Tu akoby sa „skončilo“ stvoriteľské dielo...

Biblia už nehovorí o stvorení, ale o „práci“, lebo Boh urobil, utvoril...

Boh urobil divú zver podľa svojho druhu, dobytok podľa svojho druhu i všetky plazy podľa svojho druhu.

Boh nielen „pracoval“, ale každé  dielo, ktoré vzniklo,   samostatne vyhodnotil:... A Boh videl, že je to dobré.

A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril. Vtedy Pán Boh utvoril z hliny zeme človeka a vdýchol do jeho nozdier dych života. A tak sa stal človek živou bytosťou.

Po stvorení človeka Boh hodnotí opäť všetko: A Boh videl všetko, čo urobil, a hľa, bolo to veľmi dobré. Takto boli ukončené nebo a zem, a všetky ich voje.