Raj

A Pán Boh ho vykázal z raja Edenu... Ba vyhnal človeka a na východ od raja Edenu postavil  cherubov a vytasený ohňový meč, aby strážili cestu k stromu života.

Ani slovo o zničení raja Edenu.  To znamená, že raj Edenu existuje?  Je tu na Zemi, ale .. .

na východ  postavil cherubov a vytasený ohňový meč... Prečo Boh dal strážiť raj Edenu iba z východnej strany? Boh je vševedúci, preto „stavil na istotu“ a postavil k východu cherubov a vytasený ohňový meč.

Tadiaľ boli prví ľudia vyhnaní, z východu bol najväčší predpoklad ich návratu. Iné prístupové cesty nepoznali, preto zostali nestrážené. Z uvedeného vyplýva, že ísť do raja z východnej strany bolo a bude problematické: neznámy počet cherubov a jeden vytasený ohňový meč...

Ako to, že dodnes sme raj Edenu nenašli?

Žiadny pokus  o návrat. Rešpekt  voči cherubom a vytasenému ohňovému meču, strach a obava pred nimi, či uznanie viny a pokora voči rozhodnutiu Boha?

Čo malo byť väčším mementom a postrachom pre ľudí? Cherubi, či vytasený ohňový meč? Cherubi museli byť dostatočnou zárukou, že sa ľudia nepokúsia o inváziu raja. Boli cherubi veľkí, neúprosní, bojovní, oslepujúci? Dá sa dohodnúť s cherubmi? Sú ľútostiví, ohľaduplní, alebo neoblomní, prísni, bezcitní?

Alebo to, čo bolo najstrašnejšie zo všetkého, bol vytasený ohňový meč? Oheň bol od vekov postrach ľudstva. Dobrý sluha v rukách človeka, ale zlý v rukách cheruba!

Bojí sa človek viac hmotnej a viditeľnej výstrahy? Cherubi s mečom  stoja na východe raja možno dodnes...

Ak chceme nájsť raj Edenu, aký by mal byť orientačný bod? Biblia nehovorí o tom, či ľudia  od čias Adama a Evy videli cherubov s vytaseným ohňovým mečom. Zo Starého zákona vieme, že pri zjavení cheruba  sa človeka vždy zmocnila hrôza a strach. Strach z okamžitej smrti.

Aká by asi bola  naša reakcia, ak by sme dnes „stretli“  cherubov s vytaseným ohňovým mečom?  Tešili by sme sa, že sme našli raj, alebo by sme bezhlavo utekali...

Máme úprimnú snahu nájsť raj Edenu? Z čoho máme väčší strach? Z nepoznaných bytostí, z ich nepredvídateľnej reakcie voči nám? Alebo z vytaseného ohňového meča? Aký je tento meč a aký oheň? Malý meč, veľký oheň? Veľký meč a malý oheň? Alebo iná kombinácia? Ak oheň, tak oheň, ktorý horí od vyhostenia z raja Edenu! Neuhasiteľný oheň. Oheň spaľujúci viac telo, či dušu? Biblia opisuje  cherubov rôzne. Ako poslov, zvestovateľov, pomocníkov, sprievodcov i nemilosrdných vykonávateľov Božej vôle. Meč je však konkrétny, hmatateľný. Meč bodá, seká, pichá a ohňový meč naviac i páli... Najväčšiu bolesť tela pociťuje  človek na najväčšom hmatovom orgáne – na koži. Kožou sa človek dotýka sveta. Koža je ochrana. Koža horí prvá. Bolesť duše je neopísateľná, neznesiteľná. Výčitky svedomia pália dušu. Oheň v duši. Duša v ohni. Je vstup do raja cez  oheň,  ktorým nevyhnutne  musí prejsť naša duša?

Biblia neopisuje, či boli cherubi odvolaní, resp. v akom počte ešte strážia raj a nezmieňuje sa ani o osude vytaseného meča.

Asi to nebolo a nie je ani dnes potrebné a dôležité vedieť...

Nájdeme raj? Našli sme ho už? Alebo cesta doňho je naveky zarúbaná. Ortieľ bol vyslovený. A trest vykonaný. Človek z raja vyhnaný. Bolo prekážkou pobytu  ľudí v raji to, že spoznali dobro i zlo?  Je dobré, ak ľudia poznajú dobro i zlo? Je zlé, ak ľudia poznajú dobro i zlo? To vie iba Boh. Boh nás chcel ušetriť od poznania dobra a zla. Načo by sme mali poznať dobro a zlo? Keď „poznáme“ –  Boha, nepotrebujeme predsa nič viac.

V raji boli ľudia podrobení skúške. Neobstáli. Jediná podmienka zotrvania v raji nebola dodržaná. Stačilo nejesť zo stromu poznania dobra a zla. Človek  však sklamal...   Sklamal   Boha, ktorý ho stvoril? Sklamal toho, ktorý vysadil na východe v úrodnom Edene raj a človeka doň umiestnil? Môže človek Boha sklamať..?  Človek sám seba sklamal, uvrhol sám seba do pavučiny zla, z ktorej nebolo úniku.

...“ keď by si z neho jedol, istotne zomrieš.“

Boh je prameň života.  Odlúčenie od Neho znamená smrť.

Zomriem, zomrieme obaja a nezostane po nás nič? Žiadne potomstvo. Hrozba smrti bola  prísľubom ničoty a neistoty. Keď mal človek  rovnocenného druha, zrazu dostáva odkaz, ba ubezpečenie o smrti, ak... Zrozumiteľné, jasne vyslovené slová Boha adresované človeku stvorenému na obraz Boží. V každom človeku je obraz Boha. To je prvopočiatočný zákon. Zákon poriadku a usporiadania sveta, veľkého sveta – všehomíra.  Strašná, hrôzostrašná výstraha! Naši prarodičia ju rešpektovali až do okamihu tajomného a presviedčajúceho šepotu.  

Prečo ten, ktorý bol stvorený na obraz Boží nepočúval Boží hlas? Prečo na popud hada človeku v raji chýbalo urobiť  iba jedno jediné: -  zjesť  práve to, čo mu spôsobí smrť...

Aký veľký hlad museli mať tí dvaja v raji! Bol to skutočne hlad, čo dohnalo Evu a Adama siahnuť po plode stromu poznania dobra a zla?

Dobro a zlo. Neustály boj týchto protikladov. Stačilo, aby  ľudia rešpektovali  Boží zákaz a ľudia by boli navždy uchránení od poznania dobra a zla... 

Ak si niekto myslí, že človek  požíval výdobytky raja bezprácne, veľmi sa mýli. Človek raj obrábal a strážil. Už v raji, v úrodnej krajine Eden, začal mať človek  pracovné návyky, ktoré sa mu neskôr veľmi zišli. V raji človek      spoznal a nazval menom všetok dobytok, všetko nebeské vtáctvo a všetku poľnú zver. Užitočné vedomosti! Bol raj učebňou, laboratórium? A v raji si človek Adam i dobre pospal. Práca a oddych. A potom človek Adam prvý raz uvidel človeka Evu...

Bolo ťažké obrábať a strážiť raj? Prečo sa zrazu sa nechcelo  človeku trpezlivo a pomaly-pomaličky  obrábať raj  a vytrvalo  ho strážiť?

Človek mal raj strážiť. Pred kým? Kto mohol anektovať raj? Veď človek už v raji bol! A diabol – had sa tam poľahky dostal. Ako teda človek strážil? Existujúce zlo preniklo do rajskej záhrady a spôsobilo jeho úplnú deštrukciu. Ľudia v raji Boha mnohokrát počuli a neposlúchli jeho jediný zákaz. Stačil jeden neznámy šepot, uverili mu a ihneď poslúchli...  Aký nerozum! Strážca raja, kde bola tvoja ostražitosť? Aká veľká dôvera k neznámemu zaliečavému šepotu...

Počujeme dnes hlas Boha? Zhoršil sa nám sluch? Hovorí príliš ticho? Alebo nepočujeme hromový hlas Boha pre množstvo neznámych ľúbezných šepotov, ktoré nás rozptyľujú? Koľko kusov ovocia zo stromu poznania dobra a zla zjeme denne? Koľko kusov nám denne ponúka naše okolie a ľudia v ňom? Koľko kusov ponúkame my iným? Najúrodnejší strom od stvorenia sveta – strom poznania dobra a zla. Prináša ovocie dodnes. Biblia nehovorí o osude tohto prapodivného stromu... Našli sme vari cestu do raja bez cherubov a ohnivého vytaseného meča?   Ale, ak sme v raji, kde je strom života?

Nie sme v raji. Boh nechcel, aby ľudia zotrvali v raji. Nechcel, aby sa ľudia dostali k plodom stromu života. Zbytočne túžime po tomto ovocí. Asi preto ho narýchlo zamieňame s plodom  zakázaného stromu raja... Nesmrteľnosť už nedosiahneme nikdy! Daromná je snaha, práca, úsilie, fortieľ...

Je zaujímavé, že had nepokúšal človeka, aby odtrhol ovocie najprv zo stromu života. Je to názorný príklad toho, že zlo nerozmýšľa - našťastie.   Zlo nabáda iba na opak toho, čo hovorí Boh. Boh nezakázal jesť zo stromu života, iba zo stromu poznania dobra a zla. Podstatný je teda zákaz. Zákaz je len jeden. Názov ovocia sa mení podľa Desatora prikázaní: bezohľadná chtivosť po všetkom, ľahostajnosť, lakomosť, neúcta, interupcia, eutanázia, vražda, požívačnosť, chamtivosť...

Zlo nerozmýšľa, bráni mu v tom nenávisť a pýcha. Pudovo sa prispôsobuje novým podmienkam. Pre zlo je všetko výzva.

Sme vyhostení z raja. Boh sa však o nás neprestal starať. Sme chránení v šatách od Boha. S vedomím, že poznáme dobro a zlo, lebo sa nám otvorili oči, musí sa nám otvoriť i srdce, aby sme mohli vnímať i neuhasínajúcu  Božiu lásku a jeho nekonečné milosrdenstvo.